Bola to tá najlepšia najhoršia vec, ktorá sa mi mohla udiať

Aktuálne mám okolo tridsiatky, celé to však prepuklo, keď som mal 27. Po vysokej škole som začal pracovať v korporácii a po roku som prešiel do menšej firmy, kde pracujem už 5 rokov. Prvé príznaky syndrómu vyhorenia prišli nečakane, asi po 3 rokoch. Získal som manažérsku funkciu a spolu s ňou veľkú mieru zodpovednosti. Mal som na starosti veľké obchody a aj toto zanechalo na mojich nervoch svoju stopu. Popri tom som zastupoval kolegyňu z marketingového oddelenia, ktorá nečakane odišla. Okrem mojích vecí som sa tak staral aj o tie, ktoré neboli v mojej agende. Išlo mi to, a tak som si povedal, prečo nie? Všetko som chcel spraviť sám a čo najlepšie.

Kvôli menším problémom s ramenom som v tom čase nechodil veľa športovať. Chýbali mi voľnočasové aktivity, ktoré stres z práce vykrývajú. Práca sa mi navyše začala kopiť, a hodiny, ktoré som v nej strávil sa predlžovali. Začal som si domov brávať počítač, aby som mohol pracovať aj cez víkendy. Priateľku som nemal a kamošov som dával na druhú koľaj. Namiesto kúpaliska som cez víkend išiel do kancelárie. Takýto silný nápor trval asi 4 mesiace.